Z aktuálnych cien benzínu a nafty rafinérie neprofitujú

Autor: Marek Senkovič | 27.3.2012 o 11:03 | Karma článku: 7,82 | Prečítané:  2529x

Vývoj cien motorových palív prináša v posledných týždňoch najmä negatívne ohlasy. Za posledné roky palivá zdraželi o desiatky percent až na aktuálne historické maximá. Zatiaľ čo v januári v roku 2009 nechal motorista s bežným benzínovým autom na pumpe po natankovaní plnej nádrže len necelých 50 eur,  minulý týždeň ho rovnaké množstvo paliva vyšlo na takmer 80 eur.

Spotrebitelia svoj hnev za vysoké účty obracajú najmä proti predajcom,  pravdou však je,  že siete čerpacích staníc a spracovatelia ropy majú z celkovej ceny paliva len nepatrný zlomok sumy a väčšina smeruje do štátnych rozpočtov a na účty ťažobných spoločností (z ktorých sú tiež mnohé vlastnené štátmi). Na druhej strane štáty tieto zdroje spätne používajú a redistribuujú na financovanie najrôznejších typov výdavkov podľa schválených štátnych rozpočtov.

Koľko teda prispel tankujúci motorista na Slovensku predajcovi a koľko na účet štátu? V každom litri benzínu či nafty je zahrnutá ceny za nákup ropy, náklady na jej spracovanie a predaj spolu s maržou  výrobcu a predajcu, spotrebná daň z minerálnych olejov, daň z pridanej hodnoty a poplatok na budovanie systému núdzových zásob ropy. Pri zaplatení plnej nádrže - 80 eur - si štátna pokladňa pripíše zhruba polovicu.

Z aktuálnej ceny benzínu na čerpacích staniciach okolo 1,57 - 1,58 eura za liter, zhruba 51% (teda približne 80 centov) tvorí spotrebná daň, DPH a príspevok na núdzové rezervy ropy a ropných produktov, ďalej zhruba 40% (teda vyše 61 centov) tvorí náklad na ropu a jej dopravenie do rafinérie a zvyšných zhruba 9-10% (teda približne 16 centov) tvoria ostatné náklady, ktoré rafinéria musí vynaložiť na to, aby benzín vyrobila a ho aj distribuovala do predajnej siete alebo na exportné trhy.
Tých nákladov v rafinérii je vedľa ropy veľmi veľa, lebo ropa síce tvorí najväčšiu nákladovú položku, ale zďaleka nie jedinú. Medzi ostatné nákladovotvorné a v konečnej cene sa tiež odrážajúce položky patria všetky variabilné náklady na obstaranie energií ako sú zemný plyn, teplo, elektrická energia, ďalej nákup biozložiek primiešavaných do palív, mzdy zamestnancov  (v prípade Slovnaftu je to priamo náklad na mzdy a odvody pre 3700 vlastných zamestnancov a ďalších 1700 zamestnancov na čerpacích staniciach), výdavky na katalyzátory, chemikálie, vodu, ochranu podzemných vôd, prepravu a skladovanie produktov, prevádzku čerpacích staníc, administratívu, bezpečnostnú a požiarnu ochranu objektov, kontrolu kvality atď.

Súčasne táto marža musí aj slúžiť na dlhodobé investície (ročne Skupina SLOVNAFT investuje zhruba 120 miliónov eur do obnovovacích, ekologických i rozvojových projektov), ďalej časť marže slúži na pokrytie vlastnej spotreby, keďže bežne sa v rafinérii pri výrobe zhruba 5-10% ropy technologicky spotrebuje na tvorbu konečných výrobkov, a tiež časť marže musí pokryť aj nerentabilnosť niektorých produktov, ktoré sa na burzách predávajú pod cenou ropy a nedajú sa nevyrobiť, lebo sú už v rope obsiahnuté (napríklad síra, vykurovací olej, asfalty, niekde aj petrolejársky koks a pod).

Potom celkom iste človeku napadne, že kde rafinéria vôbec tvorí zisk. No odpoveď si čitateľ môže nájsť v jednom z predchádzajúcich blogov, alebo pri listovaní ročných či kvartálnych výsledkov čisto rafinérskych spoločnosti za posledné roky. V týchto zdrojoch sa dá dočítať, že v dnešnom svete je toto odvetvie pod takpovediac existenčným tlakom a rafinérie už dnes považujú za dobrý rok aj taký, keď vykážu v hospodárskom výsledku nulu. Minulý rok podľa zozbieraných údajov zhruba 4/5 všetkých rafinérií v Európe skončilo s väčšou či menšou stratou.

Samozrejme bývali aj lepšie roky a celkom prirodzene bude možno pre mnohých zaujímavá odpoveď, koľko vlastne taká rafinéria môže zarobiť z litra paliva, ak má dobrý rok. Nie je to nič komplikované zistiť, stačí si uvedomiť, že rafinéria veľkosti slovenskej rafinérie ročne vyrobí zhruba 7 miliárd litrov ropných produktov. Takže, ak by bol super úspešný rok, a keby takáto rafinéria zarobila napr. 230 miliónov eur v čistom, tak vtedy by jej z jedného litra paliva, ktorý na pumpe stojí 1,58 eur, ostalo zhruba 3,2 centu, teda asi 1 koruna. Takýto zisk mal napr. Slovnaft, a to je pritom špičková rafinéria, len jediný raz v histórii. V priemere od polovice 90. rokov dodnes bol čistý zisk zhruba tretinový, a to aj s výbornými rokmi a aj so zlými rokmi, a tak aj zisk na jednom litri paliva bol tiež len zhruba tretinový – teda do 1 centu na liter. Vysoké ceny ropných produktov na čerpacích staniciach sú teda de facto neovplyvniteľné maržovou politikou spracovateľov a predajcov produktov a pri výnosnosti zisku z tržieb menej ako 1% (čo je menej ako úrok z ročného termínovaného vkladu) je tak zjavné, že drvivá väčšina podnikateľov a investorov o takýto biznis pri vnímaní všetkých aspektov ani záujem nemá.

Slovensko pritom nie je v Európe ani vo svete osamelým jazdcom v zdražovaní pohonných hmôt, nespokojní sú aj motoristi v ďalších štátoch. Domáci vodiči svoj hnev v súvislosti s drahými palivami často automaticky obrátia proti Slovnaftu. Ten síce má ako najväčší predajca v krajine dôležité postavenie, nie je vš;ak už roky jediným hráčom na trhu a v prípade nafty či benzínu si mnohí slovenskí motoristi možno ani neuvedomujú, že zhruba v 40% prípadoch tankujú palivo vyrobené mimo Slovenska v iných rafinériách. A naopak, že 70% produkcie Slovnaftu smeruje do Rakúska, Česka, Poľska či Nemecka.

Ropný trh sa plne globalizoval a v prípade Slovenska sa jeho ropný trh po vstupe našej krajiny do EÚ plne liberalizoval. To znamená, že dnes ktokoľvek môže palivá do SR dovážať aj vyvážať, neexistujú žiadne technické či iné obmedzenia pre medzinárodný obchod, čo súvisí aj s charakterom komodity, ktorú je možno veľmi ľahko prepravovať (na rozdiel od plynu či elektrickej energie) a to loďami, vlakmi, potrubiami, autocisternami.

Slovnaft, rovnako tak ako ostatné ropné spoločnosti demokratických a trhovo orientovaných ekonomík tak chtiac či nechtiac zásadne musí sledovať vývoj na hlavných burzách, v prípade Európy je to najmä oblasť Rotterdamu, prípadne Stredozemného mora. Medzi najzásadnejšie cenotvorné faktory (samozrejme okrem daňových zaťažení) patrí to, za čo sa nafta či benzín na týchto medzinárodných burzách ponúka, aký je kurz eura voči doláru, aké sú ceny biozložiek, náklady na prepravu a logistické zabezpečenie, či koľko stojí financovanie celého obchodu.

Jednou z najtypickejších otázok býva to, prečo sa slovenské ceny nafty a benzínu odvíjajú od ceny nafty či benzínu na medzinárodnej burze a nie od ceny ropy alebo dokonca od výrobných nákladov.

Odpoveď je jednoduchá.

Trh s palivami je trhom kupujúceho a ten, ak vie (a dnes informáciu získa na hociktorom internetovom portáli za pár sekúnd), aká je cena konkrétneho paliva na burze, tak sa pri hľadaní dodávateľa orientuje podľa tohto východiska.

Zákazníka nezaujíma pôvod paliva, ani výrobné náklady, ani efektívnosť rafinérií, ale len to, či je dodávateľ schopný dodať produkt za burzovú cenu a príslušné logistické náklady na definované miesto. Ak to ten dodávateľ nie je schopný, tak si nájde druhého – doslovne hocikde zo sveta.
Stačí si uvedomiť len jeden faktor. Dovoz tony motorového paliva tankerom zo Severnej Ameriky, alebo Ďalekého Východu do Stredozemného mora je okolo 20-30 dolárov za tonu, čo pri súčasných burzových cenách nafty alebo benzínu cez 1000 – 1200 dolárov za tonu predstavuje len 2-3 percentá.
Tomuto globálnemu charakteru ropného trhu sa každá rafinéria, vrátane Slovnaftu, musela prispôsobiť, lebo keby sa neprispôsobila, tak by ju konkurenčný tlak zmietol z ihriska.

V Spojených štátoch amerických, ktoré si v povedomí mnohých Európanov udržujú postavenie krajiny s priaznivejšími cenami palív, sa cenou pomaly blížia k štyrom dolárom za galón benzínu, čo v prepočte na liter vychádza asi na jeden dolár (okolo 75 – 76 eurocentov). To je výsledkom nízkej miery zdanenia, čo však na druhej strane americké domácnosti „dobiehajú“ v podstatne vyššej spotrebe palív na hlavu, než je tomu napr. v úspornej Európe či racionálnom Japonsku.

Pre blížiace sa voľby v USA je cenový vývoj často diskutovanou témou, ktorá môže mať podiel aj na tom, kto zasadne do prezidentského úradu.

Najlacnejšie palivá na svete majú podľa očakávaní štáty s vlastnou ťažbou ropy. Mnohé z týchto krajín však nemajú veľmi rozvinuté demokratické princípy; ich vládcovia či politické špičky si dotovaním cien palív najmä upevňujú moc a udržujú tak „hnev“ ulice na uzde.

Na druhej strane tento prístup samozrejme vedie k vysielaniu chybných signálov k spotrebiteľom, ktorí nepoznajú skutočnú hodnotu paliva, a tak sa aj tieto ekonomiky správajú v spotrebe ropy veľmi neefektívne. Súčasne tieto štáty tak prichádzajú o časť príjmov, ktoré by mohli mať, keby túto zbytočnú nadspotrebu ropy predávali na exportných trhoch.

Na čele rebríčka krajín s najnižšími cenami je Venezuela, kde liter benzínu stojí asi štyri centy. Nasledujú Saudská Arábia, Líbya, Turkmenistan a Bahrajn.

Venezuela – 0,05 USD/liter

Saudská Arábia – 0,13 USD/liter

Líbya – 0,14 USD/liter

Turkmenistan 0,19 USD/liter

Bahrajn 0,20 USD/liter

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?