Noví hráči v európskych rafinériách

Autor: Marek Senkovič | 21.6.2012 o 9:53 | Karma článku: 5,15 | Prečítané:  948x

Kontinuálny pokles predaja, nízke marže, rastúce energetické a vedľajšie náklady, silnejúci  tlak globálne pôsobiacich výrobcov a obchodníkov – to všetko sú hlavné príčiny toho, že európske odvetvie spracovania ropy aktuálne prežíva jedno zo svojich horších období. Pre niektorých tradičných spracovateľov je to obdobie definitívneho súmraku.

Niektoré rafinérie boli kvôli vysokej zadlženosti nútené ukončiť svoju činnosť. Časti svojich rafinérskych a distribučných aktív sa zbavujú aj veľké medzinárodné spoločnosti, aby sa mohli koncentrovať na oveľa výnosnejšiu ťažbu ropy a plynu, prípadne na oblasť ich spracovania na rastúcich trhoch mimo Európy.

To však ešte neznamená, že tento sektor stratil na svojej atraktívnosti pre všetkých. Súčasná situácia nahráva do karát podnikateľom alebo firmám, ktoré sa doposiaľ spracovaniu ropy nevenovali, ale toto odvetvie dôverne poznajú vďaka iným, najmä obchodným, prípadne ťažobným aktivitám.

Je šancou pre ruské, čínske, indické spoločnosti či blízkovýchodné firmy, aby získali podiel na európskom trhu a reálne spoznali situáciu na zrelých trhoch Európy s vysoko náročným zákazníkom, aký sa po čase objaví aj v tzv. rýchlorastúcich ekonomikách. Najmä pre ruské spoločnosti či pre firmy z krajín, kde sa ropa ťaží, je vstup do rafinérskeho biznisu logickým krokom.

Rusko, Kazachstan a krajiny Blízkeho východu sú hlavnými dodávateľmi ropy do EÚ (okrem Nórska), a tak sa aktivitami v odvetví spracovania ropy chcú v hodnototvornom reťazci posunúť ďalej. Integrácie činností od prieskumu ložísk, cez ťažbu ropy, jej prepravu, spracovanie, až po skladovanie a veľko- a maloobchodný predaj produktov dávajú zmysel v tom, že spoločnostiam prinášajú vyššiu stabilitu a globálnejší rozmer.

Dnes totiž už nie sú obdobia, keď sa dalo na všetkých častiach reťazca zakaždým zarábať, a tak sa ropné spoločnosti snažia prirodzene zaisťovať diverzifikáciou svojich aktivít. A to ideálne v tých regiónoch, kam sa prvotná surovina aj dodáva.

Najlepším príkladom z nedávnej minulosti je rozpredaj rafinérií bývalej najväčšej európskej nezávislej a na čisté spracovanie ropy orientovanej švajčiarskej spoločnosti Petroplus. Firma skrachovala po tom, ako nedokázala splácať svoje záväzky a zostalo po nej okrem iného päť rafinérií, vrátane závodov na veľkých európskych trhoch Nemecka, Francúzska či Veľkej Británie. A zdá sa, že ani jedna z týchto rafinérií  neskončí ako železný šrot, keďže štyri už majú alebo smerujú k svojim novým majiteľom.

Dve z rafinérií Petroplusu (obe sú veľkosťou podobné Slovnaftu), závody v nemeckom Ingolstadte (spracovateľská kapacita 110 tisíc barelov ropy denne) a belgických Antverpách (kapacita 107,5 tisíca barelov ropy denne) by mal získať jeden z najväčších svetových obchodníkov s ropou Gunvor, ktorý sa zameriava najmä na obchody s ruskou ropou.

Švajčiarsku rafinériu Petroplusu – Cressier ovládne ďalší obchodník s komoditami Vitol, ktorý sa spojil s investičnou spoločnosťou AtlasInvest.

A najnovšie sa objavila správa, že o britské aktívum Petroplusu, rafinériu Coryton zásobujúcu najmä Londýn a časť juhovýchodného Anglicka, má záujem ďalšia firma z Ruskej federácie.

Nie sú to úplne nové snahy ropných spoločností prichádzajúcich zvonku Európy získať podiely v jej rafinériách. Lukoil má napríklad podiel v štyroch európskych rafinériách (v Holandsku, Taliansku, Bulharsku a Rumunsku), ktorých spracovateľská kapacita prekračuje pol milióna barelov ropy denne. Rosneft je 50-percentným spolumajiteľom nemeckej spoločnosti Ruhr oel, kde druhým akcionárom je BP a spolu majú podiely v štyroch nemeckých rafinériách s dennou spracovateľskou kapacitou 420 tisíc barelov ropy. Čínska spoločnosť PetroChina má podiely v dvoch spracovateľských závodoch (vo Francúzsku a Veľkej Británii) a indická ropná spoločnosť Essar v jednom (vo Veľkej Británii). Investorská skupina z Abú Dhabí – IPIC má okrem podielov v iných častiach sveta i zhruba štvrtinový podiel v rakúskej skupine OMV a petrochemickej spoločnosti Borealis.

Podobné prepojenia by sme mohli identifikovať naprieč celým sektorom a potvrdzuje to, že kapitál nepozná hraníc.
eur_rafin_b.jpg

Niektorí analytici z bezpečnostnej oblasti vnímajú preberanie rafinérskeho priemyslu v Európe spoločnosťami z mimoeurópskych štátov ako bezpečnostné riziko. Možno tieto úvahy boli akceptovateľné v minulosti, dnes sú však už málo opodstatnené.

Jedna vec je totiž vlastniť rafinériu, druhá vec je však možnosť ovládať trh s konečnými produktmi. A ten v liberálnej a smerom do sveta otvorenej Európe nie je schopná žiadna rafinéria v Európskej únii a v jej ktoromkoľvek štáte ovládnuť. Súčasne treba tiež prihliadnuť na motív investora - načo by mu bola kúpa a prevádzka nákladnej rafinérie, ak by nevyrábal a nepredával jej výrobky.

Európa je geograficky malé bezcolné územie, technické predpisy kvality ropných produktov sú unifikované, a tak obchod medzi krajinami ale i medzi kontinentmi s ľahko transportovateľnými ropnými produktmi veľmi čulo prebieha.

Z tohto pohľadu tak každá rafinéria a každý obchodník v hociktorej krajine Európskej únie nemá inú voľbu, len dodržiavať medzinárodné predajné a cenové praktiky, inak ho konkurencia zmetie.
V Európe je zhruba stovka rafinérií, ale tisícky veľkoobchodníkov a ešte väčšie množstvo tisícov majiteľov čerpacích staníc predávajúcich ropné produkty a tí reálne rozhodujú, či rafinéria objednávku dostane, alebo nie.

V tomto smere tak únii stačí sledovať obchodnú aktivitu, koncentrácie na predajných trhoch a tam riziko nebadať.

Podobne je to aj na Slovensku, kde je síce jedna rafinéria, ale napriek tomu je dnes zhruba 1/3 až 40 % všetkých palív predaných v SR dovezených, pričom samotná výrobná kapacita Slovnaftu je taká, že by vedel plne zásobovať aj trh o veľkosti 2,5 násobku Slovenska.

Je tu tak prítomná konkurencia, a to aj na strane veľkoobchodu a ešte vyššia v prípade čerpacích staníc, kde čerpacích staníc pod logom Slovnaftu je zhruba jedna štvrtina zo všetkých, ktoré na Slovensku podnikajú.

Zákazníci samozrejme z takejto konkurencie na trhoch EÚ benefitujú, lebo pri roztrieštenej konkurencii v obchode jestvujú aj roztrieštené protichodné záujmy vzájomne si konkurujúcich spoločností.
V tomto smere tak situáciu v európskom rafinérskom biznise z pohľadu vlastníckych štruktúr netreba vnímať prehnane dramaticky. Podstatné je, že z pohľadu bezpečnosti si Európa vie kedykoľvek zabezpečiť ropné produkty buď z domácej výroby alebo z importu.

cerpacky.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?